SPINNING NÁMESTOVO

SLNKO

Od mamy viem, že som sa narodila na obed. Októbrové slnko hrialo izbu cez strechu a dve okná s výhľadom do záhrady. Sala som ho všetkými bunkami, preniklo mi hlboko do krvi, večný oheň vo mne stále zažíha. Preto sa mi nikdy nestalo, že  by som cez poludnie spala. 

Kvôli pravde treba povedať, že to nebola ozajstná izba. Murovanú sypáreň, do akej sa odkladá úroda a cennješie veci kvôli požiaru si prenajali moji rodičia od bohatších susedov. Tu sa narodil aj môj o tri roky mladší brat. Do starootcovského domu sme sa prisťahovali až keď som šla po vojne do školy.

Slnko bolo stále so mnou: v lúčnom košíku, keď mama robila na poli, v odedzi na maminom chrbte. Na medzi. Na vyhriatych brvnách za humnom. Na pažiti pri potoku s húskami a starým otcom. Na vychádzkach, turistických chodníkoch. Aj teraz keď sa prechádzam po nábreží na Sihoti a sadám si na prvú lavičku.

STROM
Na mnohých miestach , súvisiacich s mojimi životnými cestami sa vyskytujú stromy: odmala som sa im prihovárala, objímala, sedela, s nohami cvelengala, brala od nich životnú silu. Jasenček pri záhradke, vŕba pri jarku, druhá pri Hybici, breza v Liešti, jarabina v Istebnom, tŕpka v Tŕninách, jaseň v Bujnákovom parku.
A táto lipa pri ceste. Aspoň dlaňou sa jej každý deň dotknúť. Pocítiť ako miazga stúpa do konárov, listov a kvetov.
Aj teraz sa s jedným stromom často rozprávam. Zasadený do úrodnej zeme v záhrade, teraz už najpochmúrnejší a najmlčanlivejší starec zo všetkých stromov tu na okolí. Okolo neho vyrúbali všetkých jeho vrstovníkov, preto v hĺbke svojej drevenej duše tají opovrhnutie k ľuďom. Oddávna stál pevne na svojom mieste, hlboko zapustil korene, nebál sa zimy ani búrky a nepotĺkal sa po svete bohvie za čím, ako mnohí ľudia, čo nevedia čo chcú.
Ako sa s mojim starým jaseňom rozprávam? Ja rozprávam a on počúva.


JESEŇ
Jeseň vybledla ako márna sláva. Načo sa čudovať? Každý rok jej vietor tú slávu strháva. 
Keď už všetky kvety tento svet omrzel, svoje sviece zažal divoký divozel.
Mám ešte nespútanú energiu lásky, nazbieranú ako perie do vankúša. Teraz sa už nik pre pierko zohnúť nepokúša.

DÁŽĎ
Dážď plače na plechových strechách, nadlho tam aj svoje stopy nechá. Vedia ešte lietať moje myšlienky, keď mám hlinu na letkách, mokrú zem na nohách po členky? Nie je to žiadna aviácia, lebo funguje gravitácia.
Zabúdaním strácame svoje nebo, o ktoré sa vždy opierame. Tmavneme v nekonečnej vesmírnej tme, v krajine bez hviezd a zázrakov. Uvedomujeme si vôbec , že sme?

LÁSKA
Na prístav a teplo majú nárok iba niektorí, ostatní budú vylúčení, obvinení z prelietavosti, lebo sú z vôle božej solitéri.

Budú si hľadať vlastné prístavy, uzavrú sa do seba ako lastúra v ohrození.

Obvinia ich z rozvratu, vystavia skúškam a podozreniu, lebo v tom spočíva láska k blížnemu.

ŠŤASTIE
Mrazivá hviezdna noc. Vyjdem na dvor, aby som videla viac neba: Veľký voz s Polárkou, alebo Malý voz. V tichu žmurkajúcich hviezd hľadám seba.
S námahou vystúpim hore. Pozerám do diaľky tak, ako smädný pije vodu, ako osamelý vták alebo kŕdeľ husí sa po dlhom lete napiť musí.
Vychutnávam hodinu pred splnením túžby. Šťastie - už by malo prísť, prenikavé ako bolesť. Obyčajne ho dokážeme uniesť. Svetlá trhajú hmlu na zdrapy. Príď, radosť, nech sa netrápim.

DÔSTOJNOSŤ

Je veľkým nešťastím žiť bez lásky, hoci aj v hojnosti. No ešte väčším žiť bez ľudskej dôstojnosti. Nezbavíš sa svojho tieňa, neukryješ sa pre ním. / Radšej sa pred ním skloním./ 
V sieti času drží sa ťa stále, sprevádza ťa vytrvale. / Verný druh sa nevymieňa. /

DREVO V PLAMENI ŽIVOTA
Čo si napísala, zmizne ako kresba v piesku za prílivu. Kristus vraj nič nenapísal na papier. Čo bolo v piesku zmazal nohou. Rozdúcham uhlík. Cítiš to ako bolesť, vieš to, ako vieme smrť. Zlož svoj kríž, podoprú ním ovisnutý konár, ak sa zastavíš.
Už neblčí vo mne tak dlho živý oheň, ako som ukula putá na dlhý život. Som drevo v plameni života. Moje srdce je prázdne ako lastovičie hniezdo na Vianoce. Chveje sa ako motýľ opúťajúci kuklu. So starými ľuďmi je teba hovoriť opatrne. Sú ako odkvitnuté kvety: sústredené už len na korene.

PLAMIENKY
Spýtala som sa života, čo je v ňom starodávne. Odpovedal mi: Bolesť je starodávna.
PLAMIENOK
Čo to len hľadá svieca, keď jej zapálim plamienok? Chveje sa, naťahuje jazyk na všetky strany. Ten plamienok rozkolísaný líže stopy myšlienok.

JABĹČKO
Moja láska je zimné jabĺčko strhnuté z ramena stromu ľahúčko. Už nepije šťavu zo zeme. Slnko mu pod kožou drieme..
Privrávam sa ti sladko - trpkou vôňou, môžeš sa pohrať so mnou. Ak pamätáš na puky jabloní, v srdci, vlastne jaderníku ti ten čas zazvoní.

MORE
Buď more, ja budem stožiar mesačného jasu. Ucho medzi riasami spomienok. Ulita pre slovo a pre ticho. Belasý kvet pre tvoju dlaň.

HĽADÁM TEBA
Hľadám niekoho, kto by mi bol dobrým slovom na každý deň, kto by mi bol chlebom každodenným, soľou, vzduchom  pramenitou vodou. Zavri si ma do srdca s očami roztvorenými. Ja som tvoj strom i zelená tráva.

MUŠĽA
Kúpili sme dve veľké mušle. Celé more v tej mušli spieva. Nikdy som ťa nepočula zhovárať  sa s mušľou. Nikdy som ťa nevidela počúvať more v nej. Ani ja už to more v mušli nepočujem.

KRÍDLA
Mám zložené krídla. Celkom ich dolu neskladám. Nelietam, len tak po zemi nimi šuchocem. Neodkladám ich do skrine, aby som ich občas vytiahla ako herec kostým na občasnú prehliadku ako dôkaz, že raz vedel lietať.

CHLEBÍK
Všedný deň. Z jasu a bolesti vymiesim chlieb, ak život dá. Neodmietam, čo  ponúka náhoda, čo vietor mi priveje, pozbieram nebeské svetlo, sklíčka nádeje i trpký podiel na pozemskom tieni. Checm sa sním podeliť....Kde si sa mi chlebík podel?

BREMENO
Toto cestovanie je také krátke! Naložili na nás, alebo sami sme si  samé nepotrebné veci. Každým stúpaním ich zhadzujeme z pliec a trpko sa obzeráme za ich leskom.

NEVINA
Kain a Ábel padli miliónkrát. Zomreli revolverom, dýkou, jedom, bombou videli ich zomierať. Mali prsty v rovnakom zločine. Už nik nedokáže žiť v nevine, lebo zavraždený je vinný že jeho brat je vrah.

ŤARCHA ŽIVOTA
Žijem vlastne vzburou. Neunikám pred ťarchou života, pred absurdnom, s ktorým nikdy nebudem súhlasiť. 
Moja sloboda je časovo obmedzená. Moja vzbura je bez budúcnosti. No kým žijem, nedám sa.